Kardinál Müller navštívil Bratislavu 5. - 7. února. V katedrále sv. Martina slavil slavnostní mši, vystoupil na mezinárodním sympoziu v Aule Benedikta XVI. na bohoslovecké fakultě Univerzity Komenského v Bratislavě u příležitosti 25. výročí encykliky sv. Jana Pavla II.
Veritatis splendor o základních otázkách církevní nauky o mravnosti. V článku najdete řadu informací a
rozhovor s ním.
Kardinál Gerhard Müller osobně řekl papeži Františkovi, že pokud budou biskupské konference různě interpretovat
Amoris laetitia, Církev se ocitne v podobné situaci jako před reformací.
Emeritní prefekt Kongregace pro nauku víry to přiznal začátkem února na teologické konferenci v Bratislavě.
Informuje o tom rakouská agentura kath.net, která se odvolává na německý katolický týdeník Die Tagespost.
V diskusní části bratislavské konference se německý kardinál vyjádřil, že není vůbec nadšený tím, že některé biskupské konference chápou rozdílně určité části
Amoris laetitia. V dogmatických otázkách podle kardinála Müllera nemůže být žádná pluralita, vždyť existuje pouze jeden učitelský úřad, biskupské konference mohou odpovídat pouze na pastorační otázky.
Podle kardinála Müllera musí být 8. kapitola exhortace chápána ortodoxně, tedy kdo žije v těžkém hříchu, nemůže přistoupit ke sv. přijímání.
Německé noviny zmínily také slova kardinála Müllera o "
sebevražedné modernizaci" Církve, když mluvil o submisivní "
transformaci Církve na neziskovou organizaci" s cílem zlepšit podmínky života na zemi.
Kardinál Müller navštívil Bratislavu 5. - 7. února. V katedrále sv. Martina slavil slavnostní mši, druhý den vystoupil na mezinárodním sympoziu v Aule Benedikta XVI. na bohoslovecké fakultě Univerzity Komenského v Bratislavě u příležitosti 25. výročí encykliky sv. Jana Pavla II.
Veritatis splendor o základních otázkách církevní nauky o mravnosti.
Deníku
Postoj poskytl na závěr své návštěvy
rozhovor, který si můžete přečíst
níže.
Pavol Rábara,
https://www.postoj.sk/kratke-spravy-redakcie/1805, 15. 2. 2018
Neviem, kto radil pápežovi.
Ja som to nebol
Rozhovor s emeritným prefektom Kongregácie pre náuku viery, nemeckým kardinálom Gerhardom Ludwigom Müllerom.
Po zverejnení pápežovej exhortácie Amoris laetitia mnohí sledovali, ako sa k jej diskutovaným bodom postaví strážca katolíckej doktríny kardinál Gerhard Ludwig Müller. Spočiatku bol prefekt Kongregácie pre náuku viery zdržanlivý, no časom začal poskytovať viaceré vyhlásenia, až napísal rozsiahly text do knihy na túto tému.
Vlani v lete mnohých prekvapilo, keď mu pápež nepredĺžil mandát na čele Kongregácie, keďže mal len 69 rokov. Odvtedy viac ráz hovoril veľmi odvážne, a nielen k otázkam prístupu rozvedených k sviatostiam.
Rovnako to bolo aj počas rozhovoru pre Postoj. Až prekvapivo otvorene hodnotil niektoré rozhodnutia Svätého Otca a prístup Vatikánu. Upozorňuje, že Amoris laetitia nie je zjavenie, podľa ktorého musíme teraz interpretovať Bibliu, a súcit kňaza s rozvedeným na prístup k Eucharistii nestačí.)
Tieto dni (11. februára) si pripomíname historický okamih spred piatich rokov, keď pápež Benedikt XVI. oznámil svoju demisiu. Boli ste prítomný medzi ostatnými kardinálmi, keď v latinčine povedal, že končí?
Práveže som nebol priamo prítomný, pretože som sa akurát v ten deň vracal z Ameriky. Samozrejme, netušil som o tom nič. Hoci sa objavili predtým nejaké hlasy, nemohol som uveriť, že by to bolo možné.
Aké boli vaše pocity, keď ste sa o rezignácii dozvedeli?
Bol som veľmi smutný, pretože to nie je bežné. Regulárni biskupi majú povinnosť pri dosiahnutí veku 75 rokov odstúpiť, čo je dogmaticky trochu problém. Biskup totiž nie je náboženským funkcionárom, ale je ustanovený za biskupa na celý svoj život. No kým diecézny biskup odstúpi a znovu sa začlení do biskupského kolégia, pápež to má z tohto pohľadu ťažšie. Benedikt XVI. sa však rozhodol pre takýto krok a ponúkol k tomu aj teologickú reflexiu, čo sa od neho dalo čakať.
Myslíte si, že sa tento precedens v moderných dejinách stane pravidlom aj pre ďalších pápežov?
Neverím, že sa to stane akýmsi pravidlom, skôr išlo o výnimku. Zároveň nás núti hlbšie teologicky sa zamyslieť nad automatickým odstúpením biskupa po dosiahnutí veku 75 rokov, čo je pre mňa z dogmatického hľadiska problém.
Ako hodnotíte uplynulých päť rokov z pohľadu toho, že Cirkev má riadneho pápeža aj emeritného pápeža? Čo vyplýva z tejto skúsenosti?
Titul emeritný pápež v skutočnosti neznamená, že je pápežom. Teologicky preto nemôžeme hovoriť o dvoch pápežoch, existuje len jeden pápež, najvyšší veľkňaz, biskup Ríma.
Pápež Benedikt však zostal pomáhať Cirkvi v zmysle všeobecnej zodpovednosti, keď sa za ňu modlí. V duchovnom zmysle sa teda nestiahol do úzadia ako súkromná osoba, ale pokračuje v zodpovednosti za Cirkev svojím duchom a modlitbou.
Viera je pred politikou
Pápež Benedikt XVI. pri príležitosti vašich 70. narodenín, ktoré ste oslávili 31. decembra, napísal, že ste „bránili jasné tradície viery, ale v duchu pápeža Františka“ a „snažili sa pochopiť, ako ich možno žiť dnes“. Ako ste sa vy sám vnímali počas pôsobenia v Kongregácii pre náuku viery? Mnohí vás videli ako rovnováhu k pápežovi Františkovi…
Benedikt XVI., ktorý bol na čele Kongregácie 23 rokov, jej dal nové smerovanie v duchu Druhého vatikánskeho koncilu v zmysle, že nemá len brániť vieru pred herézami, ale ju aj kreatívne podporovať prostredníctvom kníh, konferencií, mediálnych rozhovorov a podobne.
Tento model som si osvojil aj ja, z tohto dôvodu ma Benedikt XVI. povolal a nominoval za prefekta, aby som pokračoval v tomto smere.
Pápež František má však veľmi odlišný štýl. Riadi Cirkev svojimi aktivitami, symbolmi, chce viac integrovať chudobných, i keď, samozrejme, aj predchádzajúci pápeži hovorili a pracovali pre chudobných. Pre Františka je príznačné, že im chce dať šancu a venuje väčšiu pozornosť týmto veľkým výzvam svetovej komunity. Ja mám tiež dobrý vzťah s Latinskou Amerikou, keďže počas svojej 15-ročnej profesorskej kariéry som tam strávil tri mesiace.
Prečo vás pápež František odvolal z čela Kongregácie, respektíve nepredĺžil mandát?
Neviem, pretože k tomu neposkytol žiadny komentár. Skončilo sa moje päťročné funkčné obdobie. Objavili sa rôzne falošné špekulácie, s ktorými nič nemám.
Domnievam sa, že pápež František chce iný štýl fungovania Kongregácie pre náuku viery, aby bola viac ticho. Ja však zotrvávam v názore, že Kongregácia by mala aktívne pomáhať magistériu pápeža a neredukovať sa len na organizmus, ktorý reaguje na niektoré prípady. Mala by formulovať veľké témy, línie a výzvy o sekularizácii či novej evanjelizácii.
Nemožno zveriť všetko len Štátnemu sekretariátu. Ja ich veľmi rešpektujem, ale prístup máme odlišný. My začíname s vierou, oni viac kladú dôraz na diplomaciu, právo, ako riešiť vzťahy so štátmi, mocnosťami.
Som absolútne presvedčený, že Cirkev je komunita viery a viera je prvoradá. Pred politikou.
Ešte kým ste boli prefektom, nastal jeden zvláštny moment, keď vám pápež František odvolal troch blízkych spolupracovníkov. Jeden z tejto trojice bol Slovák Peter Smutelovič...
… skvelý človek.
Právnik, ktorý sa venoval aj prípadom zneužívania maloletých. Ako si vysvetľujete tento krok?
Za normálnych okolností pápež nerieši takéto veci. Má iné témy, nerieši priamo personálne otázky na takejto úrovni. Celkom určite niekto prišiel za pápežom, porozprával mu o spomínanej trojici zlé veci a pápež konal. Pre mňa ide o jeden z príkladov toho, keď sa falošní priatelia priblížia k pápežovi, tvária sa ako priatelia, ale v skutočnosti idú za svojimi záujmami. V konečnom dôsledku je to však zlé pre pontifikát, pre pápeža.
Všetky tri osoby pochádzajú z katolíckych rodín, majú svojich príbuzných, blízkych a farnosti a síce sú veľmi oddaní pápežovi, na druhej strane však vidia takúto nespravodlivosť. Ide o veľké pokušenie, skúšku viery. Poznáme v dejinách Cirkvi momenty, keď nastali nesprávne kroky od cirkevných autorít. No všetci sme ľudia a robíme chyby.
Amoris laetitia nie je novým zjavením
Tento rok je rokom výročí významných dokumentov Cirkvi – Veritatis splendor a Humanae vitae, no v poslednom čase sa veľmi diskutuje o pápežovej exhortácii Amoris laetitia. Smernice biskupov Buenos Aires k Amoris laetitia a tiež pápežov list týmto biskupom boli na konci minulého roku uverejnené v oficiálnom vestníku Vatikánu Acta Apostolicae Sedis. Hoci nejde o dogmatický krok, mnohých vyrušil, keďže vo vestníku sa uvádza, že pápež František vyslovene považuje svoj list aj smernicu z Buenos Aires za „autentické magistérium“. Ako to vnímate vy?
Táto procedúra bola veľmi čudná. List alebo smernica biskupov regiónu Buenos Aires nemá žiadnu magisteriálnu hodnotu. Je to skupina biskupov ako ktorákoľvek iná.
Ako problém sa javí uznať ich deklaráciu ako súčasť autentického magistéria. Autentické magistérium pochádza priamo od pápeža alebo v zastúpení od Kongregácie pre náuku viery, ktorá participuje na magistériu pápeža a koná v mene jeho autority.
Pápež nemôže delegovať svoje výsady, ktoré patria výhradne pápežstvu, biskupom. Biskupi konajú s autoritou, ktorú dostali cez prijatie biskupskej vysviacky, no nie sú delegáti pápeža. Rímska cirkev nie je centrála, hlavné mesto a diecézy nie sú provincie ako za čias Rímskej ríše. Sme cirkevné spoločenstvo, ktorého hlavou je rímska cirkev s pápežom ako nástupcom svätého Petra, zástupcom Ježiša Krista.
Neviem, kto boli poradcovia pápeža pri takomto konaní, ale celkom isto som to nebol ja. Títo jeho poradcovia sú menej teológmi než diplomatmi. (Úsmev.)
Ako vy hodnotíte smernice argentínskych biskupov o Amoris laetitia? Sú problematické?
Nehovoria nič proti dogmám Cirkvi. Kto chce prijať sväté prijímanie, musí byť v stave milosti, musí prijať sviatosť pokánia so záväzkom viac nehrešiť. Ak niekto žije vo vzťahu s osobou opačného pohlavia, s ktorou nie je zosobášený a nie je tam konsenzus žiť podľa Božích prikázaní, v nerozlučnosti, s otvorenosťou k prijatiu detí, tak dotyčný nie je ženatý, nehovoríme o manželstve.
Hoci definícia manželstva väčšiny európskych krajín nemá nič spoločné s definíciou manželstva podľa prirodzeného práva a Božieho zjavenia.
Existuje jasná odpoveď „áno – nie“ na otázku, či môže rozvedený a znovu zosobášený katolík, ktorý žije v druhom zväzku „more uxorio“, pristupovať k sviatostiam?
Takéto manželstvo je neplatné. Nemusí nás pritom zaujímať, či sa hovorí o rozvedenom manželstve, neexistuje totiž katolícky rozvod, takže takáto osoba nie je rozvedená. Existujú osoby, ktoré mali len civilný sobáš a sú rozvedené, tie môžu žiť v novom vzťahu pravé katolícke manželstvo.
Preto používanie jazyka a slov „prijímanie pre rozvedených a znovu zosobášených“ nie je teologická terminológia.
Ako je to teda správne?
Kto nežije vzťah s druhou osobou v legitímnom manželstve podľa pravidiel Cirkvi, nemôže dostať sväté prijímanie pred tým, než dá do poriadku svoj vzťah. A musí ho dať do poriadku podľa cesty Ježiša, nie podľa osobného názoru či sympatií kňaza, ktorý má súcit s človekom. To nestačí.
Je to súcit Boha, ktorý má on s nami. On lieči naše neúspechy, a nie náš názor alebo mienka kňaza, ktorý povie: Ty si môj kamarát, ty môžeš ísť na sväté prijímanie. To nefunguje.
Ako sa podľa vás vyvinie polemika okolo Amoris laetitia? Čo sa musí stať, aby sa chaos upokojil?
Napísal som
úvod do knihy Rocca Buttiglioneho, ktorá sa venuje
Amoris laetitia. Chcel som tým poskytnúť vyjasnenie na základe pravidiel katolíckej teológie, čo hovorí Biblia, slová Pána Ježiša.
Tridentský koncil formuloval niektoré dogmy, napríklad, že manželstvo je zo Zjavenia posvätné a nerozlučné. O dobrách manželstva hovoril aj Druhý vatikánsky koncil. Všetky tieto elementy sú dôležité pre interpretáciu niektorých problematických a dvojznačných bodov v
Amoris laetitia.
Amoris laetitia nie je novým zjavením, podľa ktorého musíme teraz interpretovať Bibliu. To by bolo prevrátením.
Ako vidíte budúcnosť Cirkvi v Európe?
V krajinách Európskej únie cítiť akúsi avandgardu rozvoja humanizmu, no prítomnej je veľa ideológie. Chápanie človeka je ekonomické, materialistické, až nihilistické. Toto zničí tento kontinent, pretože Európa je viac ako trh. Je to priestor veľkých ideálov a myšlienok ľudských práv a dôstojnosti človeka.
Ďalšia vec, krajiny Západu sa vyvyšujú nad postkomunistické, lenže tie majú rovnaké právo volať sa európskymi, pričom sa všetci nemusia unifikovať ideológiám Bruselu a Štrasburgu.
V tomto kontexte Cirkev trpí, hoci inde viera rozkvitá. Lenže aká je alternatíva v našich európskych krajinách? Už sme videli protikresťanské ideológie, či už národný socializmus, alebo komunizmus, ktoré zničili Európu. Pretože humanizmus bez Boha nefunguje. Takisto nebude bez Boha fungovať ani konzumizmus.
Vo vašej vlasti, Nemecku, sa aktuálne diskutuje, či je správne požehnávať homosexuálne páry. Čo si o tom myslíte?
Podľa tradície sa majú požehnávať všetky osoby, ktoré chcú Božie požehnanie. Ale nemôže sa požehnávať hriech, vzťah, ktorý je proti vôli Boha, Stvoriteľa. Boh požehnal vzťah Adama a Evy – v manželstve.
Niekto môže síce povedať, že pozná tých ľudí a sú mu sympatickí, ale treba si uvedomiť, že požehnanie nepochádza odo mňa, ale od Boha a kňazi sú iba sprostredkovateľmi požehnania. Nie jeho autormi.
Čomu sa venujete teraz v Ríme?
Hlavne píšem. A chodím na rôzne konferencie.
Takže môžeme čakať nové knihy?
Presne tak. (Úsmev.)
Převzato z
www.postoj.sk,
článek z 11. 2. 2018 naleznete
zde.
